janka dann

Kupujme si talent pretavený do konkrétneho diela!

(Alebo: Je ten obraz skutočne taký drahý?)

Hodnota výsledného diela nie je len súčtom nákladov a počtom hodín, ktoré pri ňom umelec strávil. Kde sú všetky tie týždne, mesiace, roky snaženia sa a naberanie skúseností, prebdené noci a predovšetkým objavenie vlastného štýlu? Ak by to bolo také jednoduché a bolo by možné sa to tak rýchlo naučiť, mohol by to robiť azda každý, či nie? Plaťme za talent pretavený do konkrétneho diela, nielen za čas a investície do použitého materiálu.

Pamätám si ako sme pred zhruba desiatimi rokmi kupovali k sviatku jeden maličký obraz – zarámovaná olejomaľba, veľkosť zhruba 15x20cm a ústredným motívom bol Trenčiansky hrad. Cena 60€. Vtedy som sa chytala za hlavu a skutočne som nerozumela, čo je na tak maličkom a jednoduchom obrázku tak drahé… Dnes už viem, že obrázok drahý nebol. Ani zďaleka.

Len si to skúste: Pohodlne sa usaďte, vezmite do rúk štetce, rozložte plátno a farby, a šup maľovať. Napríklad i ten spomínaný Trenčiansky hrad. Pamätám si, že ja keď som sa po prvý raz snažila namaľovať práve tento hrad, pripomínal skôr zrúcaninu z 13. storočia, na ktorej by ani len duchovia nechceli bývať; taká to bola hrôza a des. A to sa nesnažím byť prehnane kritická – len pomenúvam veci správnymi slovami. Chcelo to veľa cviku – a teda hlavne minutého materiálu a prebdených nocí. Teraz, v 27 rokoch, môžem nesmelo vysloviť, že už viem namaľovať Trenčiansky hrad. Hm, super, ale nie všetci chcú mať na obraze namaľovaný práve tento motív. Čiže začíname od začiatku: Učiť sa a trénovať to, o čo budú mať ľudia záujem.

Človek (tvor trpezlivý, bojovný, cieľavedomý a odhodlaný) sa dokáže naučiť namaľovať mnohé veci, ale nikto ho nenaučí objaviť svoj vlastný štýl. To musí zvládnuť sám. Práve tým skúšaním, trénovaním a s prístupom „pokus – omyl“. I ja som tak (veľká Bohu vďaka) objavila svoj štýl, prejav, vlastné výrazové prostriedky. A tak môžem svojim zákazníkom ponúkať obrazy s MOJÍM štýlom, s MOJÍM rukopisom. Sú však za tým dlhé roky skúšania, plakania, trápenia sa. Dôležité ale bolo nevzdať sa.

Častokrát však práve toto pozadie ľudia nevidia, nepoznajú, a myslia si, že každý umelec (alebo ktokoľvek, čo niečo vyrába) padol takto šikovný snáď rovno z neba. Kiežby. Zväčša to však býva tak, že práve ľudia, ktorí sa živia remeslom, umeleckou tvorbou či akýmkoľvek iným kreatívnym sebavyjadrením, vedia skutočne oceniť práve ďalších z tejto kategórie. Pretože vedia čo všetko je za tým.

Pri písaní týchto riadkov pozerám jedným očkom na obraz, ktorý som si ako jediný nechala zo svojej série obrazov, ktoré boli vystavené v rámci výstavy „V objatí bielej a čiernej“. Nemala som to srdce ho posunúť do ďalších rúk, lebo z celej série mi bol najmilší, a tak som sa rozhodla si ho nechať. Keby som mu však hľadala majiteľa – koľko by ste zaň boli ochotní dať?

Čisto matematicky:

Náklady: Plátno 6,19€, použitých 11 farieb 18,59€, fixačný lak 10,99€, štetce cca 10€, 2 fixky 6,98€. (Samozrejme, štetce nie sú jednorazové a rovnako najmä lak vydrží na viac použití). Len náklady (pomôcky) sa tak pohybujú v cene cca 50€. Nezabudnime na prípadný prenájom priestorov pre ateliér, no a , samozrejme, pozrime sa i na samotnú prácu. Priznám sa, že takýto obraz maľujem v priemere 13 hodín. Skúste si teraz prirátať k spomínaným nákladom cenu práce a súčasne nezabúdať na skutočnosť, že každý umelec si odvody platí sám, čo je mesačne niekoľko stoviek eur… Nemusíte odpovedať výsledné číslo, len si ho zapamätajte a chvíľu naň myslite.

Cieľom celého tohto článku má byť snaha, aby sme si všetci navzájom dokázali vážiť prácu druhých ľudí. Nech už ide o umelcov, kaderníkov, cukrárov, vizážistky, fotografov, lokálnych predajcov, … snažme sa mať oči otvorené, podporovať prácu týchto ľudí a snažiť sa im porozumieť. Neviem ako vy, ale ja radšej podporím takéhoto človeka, ktorý sa dal „na boj“, než hyper/supermarkety, kde daný produkt nájdeme lacnejší. Viem totiž, koľko úsilia, námahy a času musel do toho investovať. Tiež nie som žiaden milionár, aby som mohla peniaze rozhadzovať do každej zo svetových strán, ale viem aké to je, keď niekto podporí vašu tvorbu – častokrát práve v jej začiatkoch; vtedy, keď to najviac potrebujete. Možno práve váš nákup bude tým, ktorý daného umelca / predajcu / … presvedčí, že sa nesmie vzdávať a má naďalej bojovať za svoj sen.

Milovníčka kávy či Paríža? Nájdi sa v týchto dvoch ilustráciách!

Neviem, ako to máte vy. No mne keď sa zapáči nejaký dizajn, najradšej by som ho mala všade; na tričku, na šálke, na diári a smelo i na vankúši.

Aj z tohto dôvodu som sa rozhodla pripravovať nielen vaše ilustrácie na mieru a podľa vašich predstáv, ale i nejaké tie dizajny, ktorými budem môcť „onálepkovať“ skutočne čokoľvek. Ako prvá vznikla táto milovníčka kávy. Bože môj, aký paradox! Ja, čo kávu nepijem, ale kreslím ju o sto-tristo. A bude jej ešte viac – lebo viem, že medzi vami je vyhľadávaná, obľubovaná, ba až milovaná a je súčasťou azda každého jedného vášho dňa. Ak ste sa práve v predošlej vete našli, tak potom je tento dizajn robený pre vás. Smelo, ba až hrdo ho môžete nosiť na tričku (a okolitému svetu tak demonštrovať svoju lásku k spomínanej káve) alebo si ním skrášliť svoje bývanie v podobe zarámovaného printu.

Druhým dizajnom, ktorý som pre vás pripravila, je táto romantická dušička túlajúca sa Parížom. Mala som veľký sen ísť sem práve v toto leto, no spoločenská situácia ma akosi drží doma na zadku; radšej byť v potenciálne väčšom bezpečí, než je teraz táto oblasť… Keď som si v júli na narodeniny kúpila ilustrovanú knihu Paris od Megan Hess, ešte väčšmi som sa zahľadela do tohto mesta, a práve spomínaná publikácia ma „nakopla“ k vytvoreniu tejto ilustrácie: jemná, zasnená, čarovná a s nádychom spomínaného Paríža. Opäť je dostupná či už na tričku alebo ako print.

Navyše ak máte kamarátku, sestru, (…) ktorá je milovníčkou kávy či Paríža, myslím, že o darček pre ňu nebude núdza. Obraz spoločne s tričkom v jednotnom dizajne je z môjho osobného pohľadu maximálne originálny a keď k nim priložíte i nejakú drobnú kytičku, radosť z darčeka bude rozhodne obrovská.

PS: V jednotnom dizajne, a síce MARILYN, nájdete tiež tričko i print. Ide o skutočný minimalizmus- decentný, ženský a nadčasový.

VŠETKO – VŠETKO NA ESHOPE, VŽDY V KONKRÉTNEJ KATEGÓRII.

Ako som (ne)dala hokeju zbohom kvôli umeniu

„Toto je moja posledná sezóna,“ vyslovila som po prvýkrát asi pred 4 rokmi. A potom sa to každý rok opakovalo a opakovalo, až je „toto moja posledná sezóna“ každý jeden raz. Teraz sa smejem, lebo pravda je taká, že človek nedokáže dobrovoľne opustiť niečo, čo ho skutočne dlhý čas teší a vnáša do jeho každodenného života množstvo úsmevov.

Ak ma moje matematické schopnosti neklamú (čo je dosť podozrivé), bola som prváčka na vysokej škole v Trnave, keď som napísala svoj prvý článok pre HK Dukla Trenčín. Cesta k hokeju bola milá a šialená súčasne, vlastne som mala predovšetkým veľa šťastia na tých správnych ľudí. Práve oni ma dotiahli do spomínaného klubu, kde som sa ako ustráchané dievčatko hanbila všetkých tých „veľkých pánov hokejistov“. Pred každým rozhovorom som si hodinu chystala otázky, ktoré som potom aj tak zabudla a musela improvizovať. Roky plynuli, z môjho nesmelého „dobrý deň“ sa začalo stávať odvážne „vitaj, starý“ a pochopila som, že hráči i tréneri sú rovnakí ľudia z mäsa a kostí ako všetci my ostatní.

Štyri roky som zbierala v tomto klube prax ako dobrovoľník, bez akéhokoľvek nároku na odmenu, honorár. Odmenou mi boli práve tie skúsenosti a poznatky, ktoré vás žiadna škola nenaučí. Osobnosť človeka sa postupne formovala a s prichádzajúcim koncom štúdia i tá neľahká otázka „A čo po škole?“. Janka s tým vybabrala – išla ešte na jednu školu a v rámci voľného času sa stále venovala tvorbe obsahu na klubový web a správe sociálnych sietí.

Nech sa zdá táto činnosť akokoľvek skvelá (veď áno, aj je), neustále som cítila potrebu akejsi voľnosti, a tak som vedela, že nechcem mať zamestnávateľa. Namiesto toho som sa smelo rozhodla pre podnikanie v oblasti umenia! Bože môj, veď som ho nikdy neštudovala, nenavštevovala základnú umeleckú školu a v konečnom dôsledku, všetko, čo som vedela, som sa naučila sama na princípe „pokus – omyl“. Výtvarná tvorba bola však vždy moja najväčšia záľuba; maximálny oddych a „vypnutie“ od toho každodenného života. Len vďaka ľuďom, ktorí ma podporovali v mojej tvorbe už na samom začiatku, som vedela, že to jednoducho musím vyskúšať, a tak som sa dala na boj.

Povinnosťou číslo jeden je tak pre mňa práve kreslenie či maľovanie – teda vybavovanie zákaziek od vás, zákazníkov. I ja som však len človek a nevydržím byť dlho sama medzi štyrmi stenami, a tak najlepší spôsob pre sociálizáciu je pre mňa už vyššie zmieňovaný hokej. Občas ma mrzí, že si slovenské kluby neuvedomujú váhu a potrebu marketingu, a teda, že nie sú ochotné investovať do ľudí, ktorí by sa radi venovali tejto činnosti v celej miere. No na druhej strane si spomeniem na to ako som si pred pár rokmi zaumienila, že nechcem mať zamestnávateľa, a teda, že radšej budem písať a pracovať len externe v rámci voľného času.

Za značkou „Janka Dann“ sa tak neukrýva len človek milujúci umenie, ale tiež blázon, ktorý navštívil desiatky zimných štadiónov na Slovensku, Česku, Poľsku či Maďarsku – a to aj vďaka univerzitnému mužstvu Gladiators Trenčín. Títo borci si ma tak „privlastnili“, že s nimi chodievam aj na všetky vonkajšie zápasy. Raz mi kamarátka Paula povedala, že mám prácu snov. Vtedy som sa pousmiala a hneď si spomenula na to množstvo chvíľ, kedy mi hráči žerú nervy a mne by nepomohol ani balíček Diazepamu. No pravda je taká, že ÁNO – mám prácu snov, a to nemyslím len tú hokejovú. Každý deň robím to, čo ma baví, čo môjmu životu dáva zmysel a mňa vnútorne napĺňa. A ak ma niekedy budete opäť počuť ako hovorím „toto je moja posledná sezóna“, len sa zasmejte. To budem totiž určite len znova vytočená z nejakých blbých rečí mojich drzých hokejistov, no aj tak ich tak ľahko neopustím. Za tých 7 rokov s nimi som sa na nich totiž až príliš „namotala“.

A aby ste mali predstavu aké to z času na čas s nimi je, prikladám na ukážku moje obľúbené video, ktoré sme točili na začiatku minulej sezóny.

Od sna k realite: Deniske sa o Denníku z domácej kuchyne pred jeho vytvorením snívalo

Keď počujem alebo čítam slovo „ahojky“, automaticky sa mi spája s Deniskou a s jej instastories, v ktorých vždy takto rozkošne zdraví svojich sledovateľov. Tejto 26-ročnej slečne som kreslila logo pre jej Denník z domácej kuchyne (@denik_z_domaci_kuchyne) a hoci výsledok mojej práce bol odovzdaný už pred niekoľkými mesiacmi, zostali sme stále v kontakte. Deniska si totiž získala moje sympatie – svojimi receptmi, zaujímavosťami z kuchyne a hlavne svojím milým, ľudským prístupom.

Je pre mňa dôkazom, že dobro ešte stále jestvuje a že úsmevy na tvárach ľudí môžu byť skutočne úprimné. Pred niekoľkými mesiacmi ma oslovila s prosbou o nakreslenie loga pre jej Denník z domácej kuchyne; a teda instagramový profil, ktorý by nemal ujsť žiadnemu milovníkovi pečenia, varenia a celkovo človeku, ktorý rád vrtí zadkom v kuchyni. „Milujem jedlo a varenie všetkého druhu, ale vo svojich príspevkoch sa snažím zamerať najmä na českú kuchyňu. Tú sa snažím robiť odľahčene, a zdravo, variť z čerstvých surovín a najlepšie ak ide o dary zo záhradky,“ rozhovorila sa na úvod Deniska.

Moja tvorivá práca sa vo veľkom prelíňa s tou jej. Aj v prípade jedla ide totiž často o umelecké diela, ktoré nielen, že skvelo vyzerajú, ale rozhodne i chutia. „Ja umenie vidím úplne vo všetkom. Nech už sú to kresby a maľby, muzikály, divadlá, skladanie hudby, varenie či fotenie selfie – to fakt nie je sranda,“ rozosmiala sa Deniska, keď mala opísať ako umenie poníma ona. „Baví ma objavovať a učiť sa nové veci. Muzikály a divadlá sú ale mojou srdcovou záležitosťou, hoci len z pozície diváka,“ pokračovala.

Keď mrknete na jej už vyššie spomínaný instagramový profil, rozhodne sa prikloníte k názoru, že i toto je hotové umelecké dielo: „Myslím, že na mojom Instagrame je zjavný postup a vývoj môjho tvorenia v kuchyni. Na začiatku to bol akýsi osobný denník pre vlastnú potrebu – keby som náhodou zabudla čo som uvarila, aby som sa mohla k tomu vrátiť,“ opäť sa pousmiala, „ale čím ďalej, tým viac som sa venovala prezentácii a servírovaniu. Bola som viac podnecovaná na písanie receptov, a tak som ich začala postupne k fotkám pripisovať. Zrazu som zistila, že to baví a zaujíma stále viac ľudí. Začala som sa zlepšovať a myslím, že mám pred sebou ešte dlhú cestu.“ Za vznikom tejto milej záľuby je však i jeden Deniskin sen, kedy sa jej dokonca prisnilo, že tvorí práve pod názvom „Denník z domácej kuchyne“.

Záujem o Deniskine recepty a príspevky na Denníku z domácej kuchyne neustále rastie a jej túžba podeliť sa o novinky ju často motivuje k dokázaniu miestami až nemožného – napríklad odfotiť nie práve fotogenické jedlo. „Je to určitý druh umenia, pretože nie všetky pokrmy sú fotogenické, ale chuťovo sú skvelé. Keďže sa chcem podeliť o recept, musím to nejako zvládnuť,“ vyslovila odhodlane. Za jej fotkami však nehľadajte žiadne drahé fotoaparáty: „Všetko fotím na mobil a musím povedať, že mi to takto zatiaľ vyhovuje, aj keď na fotky robené zrkadlovkou to, samozrejme, nemá. Vždy sa snažím zachovať prirodzenosť fotiek, takže ich veľmi neupravujem. Jedine ak svetlo a niekedy trošku kontrast.“

Priznám sa, že varenie či pečenie nepatrí práve medzi moje záľuby. Predstava množstva špinavého riadu ma dokáže maximálne demotivovať, a tak sa radšej najem niekde v meste (čo diplomaticky nazývam „podporovaním slovenskej gastronómie“). Keď však vidím niektoré Deniskine jedlá, resp. fotky týchto jedál, najradšej by som si v momente niečo podobné urobila i ja. A tak, ako je ona pre mňa inšpiráciou, ktorú rada sledujem, má aj ona svojich obľúbených foodblogerov. „Rada sledujem Kateřinu Saint Germain (@mycookingdiary.cz), Ivanu Jindřichovú (@catandcook.cz), Annu Madéřovú a skvelú začínajúcu foodblogerku Markétu Chovancovú (@marketa_v_troube). Všetky sú skvelé. Rovnako rada sledujem profil Láska(vý) projekt by KRISTYNA (@zanormalniholky), ktorý je pre mňa plný každodennej inšpirácie,“ priznala.

A nejaká inšpirácia na záver, ktorá snáď prinúti i vás nacupkať do kuchyne? Deniska odporúča jeden z jej najobľúbenejších receptov, ktorý je súčasne veľmi jednoduchý, a síce na Čokoládové PIMS piškóty s domácou chica marmeládou:

Recept na 5ks:

– 45g pomletých ovsených vločiek

– 1 vajíčko

– ½ kávovej lyžičky kypriaceho prášku

– rastlinné mlieko

– marmeláda podľa vlastnej chuti

– horká čokoláda

Postup: Vločky, vajíčko a kypriaci prášok zmiešame a rozriedime mliekom. Hmotu vylejeme do formičiek na muffiny a dáme na 2 minúty do mikrovlnnej rúry. Po vychladnutí dáme marmeládu na každú upečenú „piškótku“, zalejeme rozpustenou čokoládou a necháme stuhnúť.

Profil:

Deniska Váchová (@denik_z_domáci_kuchyne), 26 rokov, absolventka vysokej školy s právnickým zameraním. Zrod jej Denníku sa jej raz prisnil, kedy sa jej dokonca i snívalo o tomto názve.