Ako som (ne)dala hokeju zbohom kvôli umeniu

„Toto je moja posledná sezóna,“ vyslovila som po prvýkrát asi pred 4 rokmi. A potom sa to každý rok opakovalo a opakovalo, až je „toto moja posledná sezóna“ každý jeden raz. Teraz sa smejem, lebo pravda je taká, že človek nedokáže dobrovoľne opustiť niečo, čo ho skutočne dlhý čas teší a vnáša do jeho každodenného života množstvo úsmevov.

Ak ma moje matematické schopnosti neklamú (čo je dosť podozrivé), bola som prváčka na vysokej škole v Trnave, keď som napísala svoj prvý článok pre HK Dukla Trenčín. Cesta k hokeju bola milá a šialená súčasne, vlastne som mala predovšetkým veľa šťastia na tých správnych ľudí. Práve oni ma dotiahli do spomínaného klubu, kde som sa ako ustráchané dievčatko hanbila všetkých tých „veľkých pánov hokejistov“. Pred každým rozhovorom som si hodinu chystala otázky, ktoré som potom aj tak zabudla a musela improvizovať. Roky plynuli, z môjho nesmelého „dobrý deň“ sa začalo stávať odvážne „vitaj, starý“ a pochopila som, že hráči i tréneri sú rovnakí ľudia z mäsa a kostí ako všetci my ostatní.

Štyri roky som zbierala v tomto klube prax ako dobrovoľník, bez akéhokoľvek nároku na odmenu, honorár. Odmenou mi boli práve tie skúsenosti a poznatky, ktoré vás žiadna škola nenaučí. Osobnosť človeka sa postupne formovala a s prichádzajúcim koncom štúdia i tá neľahká otázka „A čo po škole?“. Janka s tým vybabrala – išla ešte na jednu školu a v rámci voľného času sa stále venovala tvorbe obsahu na klubový web a správe sociálnych sietí.

Nech sa zdá táto činnosť akokoľvek skvelá (veď áno, aj je), neustále som cítila potrebu akejsi voľnosti, a tak som vedela, že nechcem mať zamestnávateľa. Namiesto toho som sa smelo rozhodla pre podnikanie v oblasti umenia! Bože môj, veď som ho nikdy neštudovala, nenavštevovala základnú umeleckú školu a v konečnom dôsledku, všetko, čo som vedela, som sa naučila sama na princípe „pokus – omyl“. Výtvarná tvorba bola však vždy moja najväčšia záľuba; maximálny oddych a „vypnutie“ od toho každodenného života. Len vďaka ľuďom, ktorí ma podporovali v mojej tvorbe už na samom začiatku, som vedela, že to jednoducho musím vyskúšať, a tak som sa dala na boj.

Povinnosťou číslo jeden je tak pre mňa práve kreslenie či maľovanie – teda vybavovanie zákaziek od vás, zákazníkov. I ja som však len človek a nevydržím byť dlho sama medzi štyrmi stenami, a tak najlepší spôsob pre sociálizáciu je pre mňa už vyššie zmieňovaný hokej. Občas ma mrzí, že si slovenské kluby neuvedomujú váhu a potrebu marketingu, a teda, že nie sú ochotné investovať do ľudí, ktorí by sa radi venovali tejto činnosti v celej miere. No na druhej strane si spomeniem na to ako som si pred pár rokmi zaumienila, že nechcem mať zamestnávateľa, a teda, že radšej budem písať a pracovať len externe v rámci voľného času.

Za značkou „Janka Dann“ sa tak neukrýva len človek milujúci umenie, ale tiež blázon, ktorý navštívil desiatky zimných štadiónov na Slovensku, Česku, Poľsku či Maďarsku – a to aj vďaka univerzitnému mužstvu Gladiators Trenčín. Títo borci si ma tak „privlastnili“, že s nimi chodievam aj na všetky vonkajšie zápasy. Raz mi kamarátka Paula povedala, že mám prácu snov. Vtedy som sa pousmiala a hneď si spomenula na to množstvo chvíľ, kedy mi hráči žerú nervy a mne by nepomohol ani balíček Diazepamu. No pravda je taká, že ÁNO – mám prácu snov, a to nemyslím len tú hokejovú. Každý deň robím to, čo ma baví, čo môjmu životu dáva zmysel a mňa vnútorne napĺňa. A ak ma niekedy budete opäť počuť ako hovorím „toto je moja posledná sezóna“, len sa zasmejte. To budem totiž určite len znova vytočená z nejakých blbých rečí mojich drzých hokejistov, no aj tak ich tak ľahko neopustím. Za tých 7 rokov s nimi som sa na nich totiž až príliš „namotala“.

A aby ste mali predstavu aké to z času na čas s nimi je, prikladám na ukážku moje obľúbené video, ktoré sme točili na začiatku minulej sezóny.